Potulky mestom: Židovské Košice

V Košiciach máme (skoro) všetko. Aj pamiatky i živých predstaviteľov jednej z najstarších kultúr na svete. Odkedy Rimania v r. 135 Židov rozohnali, nažívajú si rozptýlení po svete a tento ich vynútený lifestyle sa volá diaspóra. Napriek roztrúsenosti ani po 2 tisícročiach neprišli o svoje tradície a kolorit. Ako národ neasimilovali a ako náboženstvo (judaizmus) nekonvertovali. Prežili jedno z najväčších vyhladzovaní rás – holokaust. Kvôli tomu i kvôli ich humoru, hudbe a šikovnosti ich môžeme obdivovať aj v Košiciach. Židia tu mali až 5 synagóg naraz, bolo ich tu niekoľko prúdov: neológovia, ortodoxní, chasidi a status quo. Medzi Krmanovou a Zvonárskou aj teraz vyzerá najžidovskejšie v meste. Je tam najstaršia zachovaná synagóga, hneď vedľa aj modlitebňa, ktorá sa využíva i teraz, pravdepodobne najstarší židovský rituálny kúpeľ (mikve) na Slovensku, kóšer reštaurácia, byt rabína… Málokedy sa dá dostať do synagógy či do mikve. Potulky mestom Košice Vám však odhaľujú aj tajomstvá ukryté múrmi. Keďže sa tentokrát vyberieme exkluzívne do židovských pamiatok, bude to výnimočne len v nedeľu (5. septembra 2010) za účasti košického rabína p. Steinera. Miesto stretnutia sa nemení, ako vždy sa zrazíme pred Vedeckou knižnicou. Kto si kúpi lístky vopred v Mestskom informačnom centre v OD Dargov bude ich mať za 1,5 €, kto až na mieste alebo v deň konania, za 1,99 €. Prehliadky s Milanom Kolcunom sa začínajú o 8:30, 10:00, 11:30, 13:30, 15:00, 16:30 po slovensky. Turnus o 16:30 je slovensko-anglický. Ak ste už boli na tejto téme, vyskúšajte si výklad iného sprievodcu:Zoltán Balassa Vás posprevádza o 10:30 a 16:00 (maď.)Betka Czimová o 14:30 a 16:00 (maď.)Viac info na http://www.potulka.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=29&Itemid=12alebo na 055-16 186.Ak máte radi menšie skupiny, odporúčame turnusy 8:30, 10:30 , 14:30, 16:00 a 16:30.Ďalšie témy potuliek: 2.-3. október Katastrofy v Košiciach6.-7. november (Všetci) svätí Košíc4.-5. december Dominikánsky kostol a kláštor

Leto v parku 2010 s rekordnou návštevnosťou

29. augusta sa ukončil festival Leto v parku, ktorý trval presne mesiac, od 29. júla až do poslednej augustovej nedele. V priebehu 4 týždňov mohli Košičania zažiť v Kasárňach/Kulturparku 6 koncertov takých interpretov ako Vidiek, Lavagance, Abraxas, Afterphurikane, Midilidi, Cartonnage, Puding pani Elvisovej a The Uniques 3 divadelné predstavenia, 13 premietaní letného kina, 4 nedele venované rodinám s deťmi a množstvo workshopov. Baviť sa do parkuchodili všetky vekové kategórie. Konečný počet návštevníkov sa vyšplhal nad hranicu 13 500 ľudí.Novinkou tohto ročníka bola aj 1. mestská pláž v Košiciach, ktorá si svoje miesto našla v kasárenskom areáli a Košičanom tak ponúkla oddychový priestor priamo v centre mestas horúcim pieskom pod nohami. Návštevníci sa s myšlienkou mestskej pláže stotožnili, a preto sme na stránke www.kosice2013.sk spustili online anketu. Chceme vedieť, kde by si obyvatelia Košíc vedeli predstaviť mestskú pláž. Ich odpoveďami sa budeme inšpirovať budúci rok priorganizácii Leta v parku 2011. „S návštevnosťou sme nadmieru spokojní. Oproti minulému ročníku sme zaznamenali progres povšetkých stránkach. Program bol bohatší so zvučnejšími menami, pribudlo množstvo sprievodných aktivít ako Street Art Communication, či predajná výstava súčasného dizajnuBAZart a samozrejme najväčším progresom bola samotná návštevnosť. Vyšlo nám aj počasie, ktoré nám dovolilo, až na dve premietania, ostať vonku v parku, tam kde Leto v parku prirodzene patrí. Ak vám niečo ušlo, rozhovory ako aj fotky môžete nájsť na www.kosice2013.sk.V budúcom roku chceme nadviazať na úspech tohto ročníka, aby aj v roku 2011 zažili Košičania Leto v parku minimálne v takom rozsahu, ako tomu bolo toto leto”, povedala Jana Krajkovičová,PR manažérka Košice 2013, n.o..Leto v parku sa skončilo, no program v Kasárňach/Kulturparku pokračuje ďalej svojím septembrovým programom. „Na návštevníkov čaká niekoľko noviniek, ako napríklad workshopypre deti pod vedením Janky Bučkovej či kinoklub, ktorý ponúkne návštevníkom kvalitné klubové filmy. Samozrejme návštevníci sa môžu tešiť na koncerty, prednášky, nezvyčajné výstavy v galérii a mnoho iných akcií. Viac informácií nájdete na www.kulturpark.sk,” uviedla Blažena Sedrovičová, z tímu Kasárne/Kulturpark.

Košický projekt Európske hlavné mesto kultúry 2013 je pre MK SR prioritou

Pri príležitosti výjazdového zasadnutia vlády SR v Košiciach sa v piatok 27.8.2010 na neformálnom obede stretli zástupcovia neziskovej organizácie Košice 2013, n.o. s ministrom kultúry Danielom Krajcerom. Nový minister kultúry sa oboznámil so stavom investičných projektov v ich prípravnej fáze a uviedol, že projekt Košice INTERFACE 2013 patrí medzi priority jeho rezortu, a že práve preto je aj súčasťou programového vyhlásenia vlády SR. Krajcer povedal, že Ministerstvo kultúry SR chce aj naďalej na projekte aktívne participovať.
„Pre projekt Košice 2013 je veľmi podstatné, že vláda SR si uvedomuje jeho dôležitosť a chce aktívne pomôcť jeho úspešnej implementácii. Tento fakt bude hrať významnú rolu aj pri priebežnom monitoringu projektu Európskou komisiou,” uviedla na záver stretnutia umelecká riaditeľka projektu , Zora Jaurová.
Poobede navštívil Kasárne/Kulturpark minister dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, Ján Figeľ. Výkonná riaditeľka neziskovej organizácie Košice 2013, n.o. Alena Vachnová ho spoločne s predstaviteľmi Mesta Košice informovala o priebehu investičného procesu v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013. Ján Figeľ sa detailne zaujímal najmä o kľúčový investičný projekt Kasárne/Kulturpark, ktorého prehliadku so záujmom absolvoval.

Posledné „Elá hop“ pred začatím školského roka

Okrem energického usmievavého páru sa na javisku striedalo mnoho interpretov – od vynálezcov, cez odvážlivcov až po princezné. Predstavenie bolo zaujímavé najmä vďaka svojskému prevedeniu v možných obmenách hereckého zoskupenia. Hlavnými aktérmi sa stali tí, ktorí nebojácne zdvihli ruky a vybrali sa na pódium po svoj potlesk. Oteckovia a mamičky, tak mohli prvýkrát vidieť ako by ich detičkám svedčila žiara reflektorov. Ela a Hop veľmi prirodzene ukázali deťom ako pristupovať k životu, jeho radostiam a ako sa tešiť z okamihu. Priniesli medzi divákov radosť, optimizmus a hlavne dobrú náladu, ktorá deti naštartovala na tvorivé workshopy po predstavení.Nám sa našťastie podarilo vyslobodiť sympatickú dvojicu Elu a Hopa alebo Katarínu Aulitisovú a Ľubomíra Pikora z detskej priazne a osloviť s niekoľkými otázkami.
Vaše divadlo PIKI vlastne Podozrivo Ideálna Kočovná Iniciatíva bolo, už podľa názvu, pripravené na úspech …(smiech)
E. Nie, ten názov vznikol – vy si to už nepamätáte – máme 20 ročné výročie teraz a to bola revolúcia kedy padol komunizmus a vtedy húfne vznikali iniciatívy, združenia, strany a neviem čo všetko. My sme si povedali, že si tiež jednu založíme a tak sme si založili túto divadelnú iniciatívu. Podozrivo ideálna je preto, lebo nebýva zvykom, že dvaja ľudia sú nonstop spolu od rána do večera a žijú spolu a ešte aj pracujú spolu. Tak to sa nám zdalo podozrivo ideálne. A kočovná preto, lebo nemáme svoje divadlo.
A máte to naozaj aj v živote také podozrivo ideálne?E. Tak hovorí nám viacero ľudí, že je. Čudujú sa…H. A naozaj to je dosť podozrivé.(smiech)Vaše predstavenia vás vyčerpávajú alebo naopak dobíjajú?H. Jedno s druhým asi. Sme už čím ďalej tým unavenejší po predstavení, to je pravda, ale zároveň nás to aj nabíja.E. Ja si napríklad veľmi dobre pamätám, keď sme robili v televízii, že bolo obdobie, kedy sme žiadne nové predstavenia neurobili – robili sme každý rok, ale teraz, keď sme boli v telke sme neurobili, lebo sme na to nemali čas. A ja som bola z toho úplne nervózna, že som neurobila nové predstavenie. Chcela som niečo urobiť, ale nebol čas. Potom sa to tak ukľudnilo, tak sme urobili po piatich rokoch konečne premiéru a zase na konci toho obdobia po deviatich rokoch sme urobili ďalšiu premiéru.
Takže je naozaj na tom niečo pravdy, že to aj dobíja, že keď nemáš ten adrenalín divadelný…H. Hlavne je to tá energia, čo ide z ľudí.E. Však to veď to tam chýba – v telke to nie je. Tam iba človek rozpráva do nejakého „oka“.Nechceli by ste mať vlastné divadlo, že by ste teda nekočovali, ale mali by ste jedno miesto, na ktorom by ste hrali?H. Tak určite by to bolo fajn. Máme jedno miestečko v Bratislave, kde hrávame pravidelne raz mesačne, ale tam len proste hosťujeme.E. No bolo by to super, ale aj to kočovanie má niečo do seba. Je to dobré, ale je lepšie mať priestor, kde si môžete robiť nejaké svoje aktivity, pretože ako náhle chceme niečo trošku inak urobiť, musíme o to niekoho prosiť a ak ten niekto je z pozostatkov starej kultúrnej doby – tak sa im nechce alebo nemôže alebo to stojí veľa peňazí, takže… človek je obmedzený.
To by ste potom museli pretransformovať svoju značku, názov.H. No veď to. Tak asi z toho nič nebude. (smiech)
Ešte otázočku trošku tak z minulosti, predtým, než ste založili divadlo PIKI ste mali veľký úspech so svojou hrou Hrou, vtedy ste sa venovali inému žánru?H. Tú hru sme urobili ešte, keď sme boli zamestnaní v bábkovom divadle, ešte pred revolúciou, vo voľnom čase viac-menej…E. Ešte ako mladí študenti.H. No a či sme mali ako úspech? No jeden z nich bol taký akože keď prišiel manažér z Indie vybrať si do bábkového divadla, že ktoré predstavenie pôjde na festival do Indie, tak si vybral práve to naše, také mimo.E. Ono nebolo v rámci repertoáru nachystané, to sme si len my „študáci“ urobili tak mimo vo svojom voľnom čase. Divadlo zaplatilo výpravu, ale inak sme to robili mimo pracovnej doby.H. A tam nás práve tá revolúcia zachytila – v Indii – sme sa dozvedeli, čo sa tu deje.
Keďže vy to viete z vlastnej skúsenosti porovnať, je vďačnejšie detské publikum, alebo také to dospelé, ktoré sa vlastne úplne inak pozerá na to predstavenie?H. Na deťoch hneď vidíte, či ich to nudí, či odchádzajú, či sa bavia a reagujú. Nedočkáte sa od nich potlesku a toho sa zase dočkáte od tých dospelých.
Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=6IDvWL8IPAc
Autori: Mária Hricová, Grétka Čandová

Anketa: Mestská pláž v Košiciach

Projekt After Phuricane ukončil hudobné Leto v parku

Zvuk melanchólie, utrpenia – to bola poloha, do ktorej boli úvodom štylizované pesničky v projekte After Phuricane. Rómskym vokalistom dali však priestor aj na vlastnú, živelnú časť vystúpenia. V ich prirodzenej polohe si klasicky získali divákov, ktorí si pospevovali spolu s nimi. Spojením dvoch horúcich kultúr – rómskej a africkej, spolu s našou slovenskou kultúrou spôsobilo vznik zaujímavých hudobných momentov. Mraky krúžiace nad pódiom Kulturparku nedokázali zlomiť hymnický ráz prostredia a tak nechali slávnostné ukončenie naozaj slávnostné.Violončelista Jozef Lupták nám porozprával o spolupráci s rómskym účinkujúcimi, počiatočných obavách z projektu a výslednom efekte.
Rómskych interpretov ste na začiatku postavili do pozície, v rámci ich prejavu, ktorá je v kontraste s ich „horkokrvnosťou“. Ako sa s ňou podľa vás popasovali? Tak oni, si myslím, že sa čoraz viac a viac cítia v tých nových formách doma. Máme pocit, že čím viac spolu robíme, tým viac sa uvoľňujú. Ale keďže nie sme kapela, ktorá cvičí každý týždeň – vždy pred koncertom cvičíme, takže aj im chvíľu trvá, kým sa na pódiu uvoľnia. Pódiová skúsenosť je pre nich nová. Ale ako ste to mali teraz možnosť vidieť a počuť, oni sú stále viac a viac uvoľnenejší a čím viac cítia odozvu publika a našu odozvu, že sme spokojní ako spievajú a ako sa prejavujú, vyžarujú tak radosť z tej hudby ktorú majú.
Rómska hudba je dosť založená na improvizácii. V akej miere ste ju mohli uplatniť na tomto projekte? Kedysi sme robili viac improvizovanej hudby, ale teraz je nás viacej a tak sme urobili aranžmány, ktoré kvázi dodržujeme, ale je to slobodné. Keď oni pociťujú chuť sa prejaviť aj spontánne inak, v ich typických polohách ako sú žalospevy a čardáše, tak vtedy sa improvizácia prejavuje.
Na základe čoho ste vyberali jednotlivých interpretov? Nás bolo v podstate na začiatku viacej. Mali sme trombónistu z Holandska, huslista Stanko Palúch s nami skúšal hrať. Realita vyselektovala nás troch, ktorí sme tu. Rómski speváci boli od začiatku v tejto zostave, s malými jeden-dvoma obmenami, kde sa skúšali iní. Troška mi je ľúto, že Holanďan Hilary Jeffery – trombónista tu nie je, pretože obohacoval tento zvuk. Bolo by to náročné, keďže žije v Holandsku, takže sa rozhodol nechať tento projekt tak a možno v budúcnosti sa k nám pridá.
Tento projekt bol už od začiatku predurčený na úspech, lebo ide o veľmi pekné spojenie všetkého …No myslím, že my sme všetci išli do toho s takou malou dušičkou najskôr, lebo sme naozaj nevedeli čo z toho vznikne. Bolo to vkročenie do veľkej neznámej, že čo nás vlastne čaká. Dá sa povedať, že tá energia, ktorá z toho vznikla, vznikla postupne. Od začiatku sme cítili, že to má zmysel, ale ako sa vyvinie aj tá spolupráca s rómskymi spevákmi. Často krát nebola jednoduchá. Dlho sme sa hľadali. Hľadali sme, ktoré sú ich prirodzené polohy. Trvalo to chvíľu a podoba, ktorá je dnes – k tomu bola ťažká cesta. Nakoniec sme ju našli a dúfam, že sa to bude ďalej vyvíjať, lebo to má zmysel.
Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=5aehH63J-Yw
Autor (Mária Hricová)

Piatkový „boj“ medzi českou a slovenskou alternatívnou scénou – Cartonnage verzus Lavagance

Cartonnage zaplnili inštrumentmi celé pódium, no trojicu bolo zreteľne badať svojským precítením hudby. Snáď pohybovo najbizarnejší sa javil bubeník kapely, ktorý predvádzal dokonalé splynutie medzi hudobným nástrojom a jeho používateľom. Kapela má vďaka svojskému zvuku na konte viacero ocenení aj spoluprácu s hudobníkom Mobym.Na predhriatom pódiu sa vystriedali so slovenskými chlapcami z Lavagance. Využitím videoprojekcie dosiahli u publika bezprostredné prepojenie s ich hudobným svetom. Občasné dažďové kvapky len príjemne dopĺňali atmosféru celej akcie. Farebné svetelné šoky dostávali návštevníci Kulturparku v hojnej nádielke od oboch účinkujúcich kapiel. Ak ste sa dostali rovno pred pódium boli ste do skladieb hlboko vtiahnutí.Šarmantná speváčka Vanda nám venovala aj niekoľko minút v krátkom interview:
Vy ste už v rámci svojho štýlu dosiahli veľa úspechov, okrem iného máte za sebou aj spoluprácu s Mobym, ako sa vám to podarilo?Spolupráca s Mobym bola taká, že my sme vydávali na EMI v Prahe album. Moby mal pred vydaním svojho albumu Last night a vyhlásil, že by rád spolupracoval s nejakou európskou kapelou. Chcel úvodný remix alebo vokálny reedikt z jeho nového albumu, ktorý ešte nebol uverejnený. Vtedy Libora Lysého napadlo sa do toho zapojiť a my sme mu poslali nejaké svoje veci cez myspace a on teda súhlasil a že by teda bol rád, aby sme to nejako zremixovali. Ja som dostala celý album z Ameriky ešte pred vydaním a mohla som si vybrať jednu pesničku. Vybrala som si takú netradičnú, veľmi elektronickú vec, v ktorej nebol vokál. Naspievala som tam vlastnú melódiu a Armin z kapely Armin Effenberger to celé sprodukoval. Potom sme to poslali naspäť, ešte sme s Mobym komunikovali ohľadom zvuku a efektov na hlase a už to bolo. Mohli sme to pustiť do sveta. Hrali to hojne v českých rádiách a bolo to určené pre európsky trh.
V rámci toho európskeho trhu ste prerazili v netradičných zemiach Holandsku, Francúzku …No my máme takú zvláštnosť, že vždy keď niekde dohráme, tak po koncerte za nami niekto príde a povie, že my vôbec nemôžeme pôsobiť v Čechách, že sa máme presťahovať napríklad do Francúzska a tak. Myslím, že tu na Slovensku sú ľudia k hudobným žánrom hraných v rádiu ohľaduplnejší, ale v Čechách tá elektronika a elektropop akoby tam vôbec ešte nedošiel. Takže teraz plánujeme hrať viac vonku. Od mája máme už nejaké festivaly v Nemecku a plánujeme vydať album vo februári v Čechách ale aj vonku. Takže teraz prebiehajú jednania s rôznymi vydavateľstvami. Nechceme sa obmedzovať na Čechy, pretože tam ten náš žáner môžeme zahrať v pár kluboch a to je všetko.
Prečo práve francúzština v pesničkách? Pretože ja hovorím od malička francúzsky. Aj keď už teraz veľa pesničiek spievam v angličtine, k francúzštine mám taký vnútorný osobný vzťah, aj k celému Francúzsku. Aj nový singel, ktorý teraz „vyletí“ asi za dva týždne bude vo francúzštine.
Vzhľadom na to, že ty si taká éterická osoba – označujú ťa za elektro vílu, nemáš nejaké filmové ambície?No ja som povolaním herečka (smiech), ale film nerobím. Robím divadlo. Angažujem sa u Jirka Suchého v divadle Semafór už vlastne od konzervatória – ôsmu alebo deviatu sezónu. A vo filme som si zahrala tiež u Jirka Suchého a to som si zahrala vílu (smiech) ale inak ani na castingy nechodím, ani na to nemám čas. Rada robím divadlo a muziku, takže to ma napĺňa.
Aj sa to prepája, robíte hudbu aj pre divadlo prípadne filmovú hudbu?Hej, robili sme k predstaveniu Wings, čo bola stepová šou a tam sme robili celú hudbu, ale to už je tak 4-5 rokov dozadu.
LAVAGANCE( Alternatíva. Dá sa ešte vyčleniť nejaký ten stred alebo okraj? Vy sa členíte asi do toho stredu…Marek: My sa nečleníme nikde, neškatuľkujeme sa. Robíme svoju hudbu, ktorá nás baví a niekam to spadá a snažíme sa byť možno čo najširší. Ale nie nasilu. Smasho : Ale tá alternatíva, my to možno vnímame tak, že keď bol napríklad Aurel a bolo treba zaškrtnúť príslušnú kolonku, kde patrí tvoja kapela, tak to nebol ani pop ani neviemčo a bola tam kolonka alternatíva. Takže vychádzame z toho, že to nemáme nejako hodené vyslovene že by to bolo niečo takéto a takéto, robíme to, čo nás baví, to čo máme radi a čo je nám prirodzené, ale v rámci tej scény je to asi podľa všetkého alternatíva.)Vo Vašej hudbe sú aj prvky triphopu, teda ste zaraďovaní aj do tejto “kolonky“.Z ktorých triphopových kapiel čerpáte najviac?Vieš čo, nečerpáme z triphopových kapiel, máme ich radi, to hej.Dá sa povedať, že z nich nečerpáme, ale sme nimi ovplyvnení a máme ich radi. Počúvali sme napríklad Beastie Boys, Public Enemy, Massive Attack…to sa v tom odzrkadľuje, ale nie je to tá vyslovená kopírka.Vás väčšinou nehrajú tie naše rádia, ktoré hrajú komerčiny a mainstreamy, akurát Rádio FM Vás sem-tam zahrá. Máte nejaké ambície dostať sa do týchto mainstreamových rádií, alebo Vám to takto vyhovuje?Smasho: Poviem Ti pravdu ako to je. My sme napríklad skúšali kľudne aj Fun Rádio – s albumom, ktoré sme vydali minulý rok, nemali sme s tým vôbec žiadny problém. Keď chceme niečo pre tú našu hudbu spraviť, samozrejme máme záujem dostať ju aj medzi širšie publikum, lebo vieme, že aj niektorí ľudia, ktorí našu hudbu vďaka spomínaným rádiám nepoznali, prišli na koncert a zapáčilo sa im to. Takže my tých ľudí nevnímame zle za to, že počúvajú nejakú inú hudbu, ale chceme osloviť všetkých. To je už ale na nich, že kto sa toho chytí.Marek: Ale hudbu kvôli tomu prispôsobovať nemienime.Smasho: No, toto bol asi ten problém, že sme neboli ochotní robiť nejaké ústupky, že by sme odrazu robili niečo iné…Marek: My sa nechceme nudiť, my sa chceme zabávať a z tej zábavy potom vzniká to, že to nemôžu niekde hrať.Smasho: To spojenie s ľuďmi by malo byť také prirodzené. Kto to cíti a kto si tú kapelu istým spôsobom vyhľadá, či už na internete alebo inou cestou a bude sa mu páčiť, tak je to iba dobre.Čiže komerčné rádiá by Vás vyslovene nútili zmeniť štýl aby Vás mohli hrať?Smasho: Oni majú svoju politiku, takže samozrejme idú po hitoch a po tom, čo ľudia z tých štatistík chcú.Marek: Oni by nás nenútili, oni proste budú hrať iba “toto“, a keď tam my spadneme, tak to hrať budú a keď nie, tak to hrať nebudú. To znamená, že si musíme rozmyslieť, čo chceme.Ešte k Vášmu novému klipu – vy ste si naplánovali, že to má byť také veľkolepé alebo to bol zámer režiséra, prípadne producenta…?Smasho : My sme už hlavne potrebovali nejaký dobrý pekný klip. Išli sme po pekných obrázkoch. Podľa mňa sa nemáme za čo hanbiť a chceme to na export, takže sme museli hľadieť na tieto veci a sme radi, že to tak dopadlo. Urobili sme si aj iné klipy, aj ďalší klip, ktorý ešte nevyšiel von, je zase úplne iný. Robili sme si ho sami, asi za jednu korunu, tento stál možno o milión korún viac, ale bolo to proste účelové. Išli sme po pekných obrázkoch, po dobrom klipe. Je to tak. Nemáme potrebu sa na niečo hrať.Marek: Režisér to takto urobil. On cítil, že takto to má cca k tej pesničke vyzerať a že ich možnosti sú také, že to budú vedieť zrealizovať. Smasho: A takisto bolo aj v ich záujme urobiť super klip, ktorým sa aj vedia prezentovať, že vedia urobiť to a to. Takže to bolo vzájomné, také príjemné a užitočné.Prvý album ste vydali v roku 2006, štvrtý v roku 2009. Stihli ste to , čo ostatní nestihnú ani za polku kariéry. Ste veľmi plodní, čím to je? Čo ďalšie ešte vlastne chcete? Smasho: Uvidíte o rok (úsmev)Marek: Stále sa posúvame. Ja nie som spokojný s jedným albumom, to znamená, že sa máme stále kam hýbať.Smasho: Tie albumy vždy odzrkadľujú tú konkrétnu dobu, to obdobie kapely.Keď sa na to pozrieme spätne, povieme si, že urobili sme to hentak, že to je to obdobie a to zase iné. Posledný album I like this temper je absolútne niekde inde. A nemenili by sme to už.Položili by ste si vy nejakú otázku?Smasho: Hej. Ja by som chcel povedať, že máme radi žurnalistky, ktoré sa vyznajú a ktoré majú prehľad, takže ste ma potešili (úsmev).
Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=OYAayT4GbiA
Autorky: (Mária Hricoáv, Grétka Čandová)

Stanislav Bilý za pomoci tvorivej skupiny vytvoril zo psa človeka

Dejové zložky doplnené vnútornými konfliktami postáv boli šikovne prepojené a novela vyvrcholila otvoreným myšlienkovým koncom. Predstavenie bolo minimalistické v zmysle rozmiestnenia a využívania kulís, kostýmových variácií, či svetelných efektov. Dielo vzniklo ako výsledok desaťdňového hereckého workshopu pod taktovkou herca a vyštudovaného estetika Stanislava Bilého. Počiatočné obavy autora projektu sa stratili vo výslednom potlesku, ktorým návštevníci obdarovali amatérskych hercov za ich solídne výkony.
Bolo toto predstavenie Tvoja prvá skúsenosť v rámci workshopu ?Boli aj menšie workshopy, ale s takýmto intenzívnejším to bola prvá skúsenosť.Intezívnejší na čas, teda že sa pracovalo počas 12 dní.Ako a prečo si sa rozhodol zrealizovať tento nápad? Viem, že takéto workshopy existujú, no v Košiciach som o žiadnom takom nepočul. Sú tu síce nejaké, ale aby sa pracovalo s tým, že bude nejaký výsledok, aj keď nie úplne hotový, to nie. Samozrejme že vidíme, že tam sú nejaké rezervy, ktoré treba “podoťahovať“ – čo sa týka textu aj práce. Predsa len je to ucelenejší tvar ako veci, ktoré vzniknú za tri dni. Je to aj skúsenosť, dať možnosť mladým ľuďom v Košiciach, ktorí majú záujem o divadlo a prácu s divadlom, vyskúšať si to a prezentovať sa. Preto to bolo otvorené verejnosti, konal sa konkurz. Aké máš dojmy z dnešného predstavenia a výsledku Vašej práce ?Výborné, pretože som sa toho strašne obával, keďže to bol môj prvý väčší workshop.Ku koncu predstavenia som si povedal, že som niektoré veci mohol robiť inak, ale aspoň to už budem nabudúce vedieť. Čo zmeniť, ako si to prispôsobiť. Ale som veľmi rád, že to dobre dopadlo. Počul som dobré reakcie, určite budú aj negatívne. Ale zase, my si aj uvedomujeme tie negatíva, ktoré tam boli, len proste za tých 12 dní sa nedá všetko tak dokonale naskúšať.Skúšanie inscenácie trvá približne mesiac a pol a toto trvalo 12 dní. To znamená, že sme za takých 5 dní nahodili tú kostru, potom sme mali po víkende čas aby sme to trošku čistili a potom boli technické skúšky. To, do čoho sme sa teraz dostali, by potrebovalo ešte nejaký týždeň oprašovania, čistenia, hľadania a škrtania.Si herec, no pri tomto workshope si sa zhostil úlohy režiséra. Je podľa Teba jednoduchšie hrať alebo režírovať? Obidve veci sú komplikované, ale pri réžii je to väčšie napätie – takej zodpovednosti za celok. Herec je tiež zodpovedný za kolektív, ale nenesie celé bremeno toho ako sa napríklad postaví hudba a všetko ostatné. Myslím, že obe role sú ťažké, ale herectvo je asi jednoduchšie. V tejto hre je veľa miest, ktoré sa dajú rôzne interpretovať. Je teda asi možné nejako pracovať s tými ľuďmi, s obecenstvom, keď sa nevedia v tej hre až tak orientovať ?Dá sa to. Ono, nepracovali sme hneď prvý deň s textom, pracovali sme s pohybom v priestore a nejakými hlasovými rozcvičkami a základnými hereckými cvičeniami. Ale potom postupne ako sme začali čítať text, sme zistili, že niektoré veci vieme použiť aj do prvej scény, v ktorej ten pes na začiatku komentuje to, čo vidí, a tak sme sa to tomu snažili nejako prispôsobiť.Vybral si si túto hru práve preto, že sa tam dajú tie jednotlivé časti rôzne interpretovať?Presne tak. Najprv som rozmýšľal, že vyberiem niečo voľné pre Leto v parku. Dajme tomu nejakú komédiu, ale potom som rozmýšľal, že neviem s kým budem pracovať a že si radšej vyberiem novelu, ktorú nejakým spôsobom upravíme a vyberieme len to, čo sa nám bude zdať najpodstatnejšie a spracovateľné. Čo z toho dokážeme vybrať a prispôsobiť.Bolo asi cítiť, že tie jednotlivé časti tam boli dosť rôznorodé. Každý bol disponovaný na niečo iné. Chceli sme dosiahnuť, aby každý vedel v tej hre fungovať po svojom a z každého dostať to, čo vie. Je podľa Teba dôležité ísť po hlavnej dejovej línii alebo ísť skôr do psychológie postáv pri takých amatérskych hercoch ?No, skôr si myslím, že po psychológii sa ide veľmi ťažko. Po tej psychológii som sa rozhodol len pre takých štyroch ľudí, no aj to sme len tak nejako naznačili. Miestami sme tam aj museli štylizovať.Hral si vo Veritase…Áno, zakladali sme divadlo Veritas. Ďalšie herecké skúsenosti som nabral aj na škole u profesora Horáka, mal vlastné študentské alternatívne divadlo, v ktorom som sa veľa naučil. Naučil ma veľa aj čo sa týka herectva, aj réžie. Rozoberali sme veľa hier čo sa týka dramaturgie a týchto vecí.A spolupracoval som aj s inými režisérmi a tiež sme skúšali na škole. Mal som pocit, že nie som na estetike, ale na divadelnej škole (úsmev).Pán profesor Horák sa dnes aj zúčastnil tohto workshopu, takže to bol taký najväčší kritik, ktorého si sa obával?No jasné. Ale jeho sa neobávam, pretože viem, že vieme veci vydiskutovať. Ja sám tiež viem, kde sú rezervy, on mi vie povedať tie, ktoré možno nevidím ja.Fakt, jeho sa neobávam, skôr sa bojím takých ľudí, ktorých nepoznám.Už si rozmýšľal nad nejakým ďalším projektom, ktorý by si zrealizoval a režíroval ?No, už som aj rozmýšľal. Určite by to bolo znova niečo z ruskej drámy. Mám rád Rusov. Aj ruskú literatúru, aj ruskú drámu. Teraz najbližšie by som chcel niečo zo súčasných textov, ale tam budem potrebovať skúsenejších hercov, tak uvidíme. Alebo aj študentov/študentky z konzervatória.. Tam je to celé postavené na texte, takže to potrebuje fakt skúsenejších hercov.Si estetik, si v podstate stále v úlohe kritika a kritizujete tam väčšinou tie texty.Vychádzaš pri tej kritike sám od seba, že toto by som dokázal a toto nie ?No, presne. Ja nerád kritizujem, to je pravda. Aj keď píšem recenzie, som taký.. nerád sprdnem všetko…Snažím sa to proste nejako zhodnotiť. Nemám rád kritikov, ktorí musia úplne všetko skydať. Ale určite mi to pomáha pri práci. Tým, že sme analyzovali niektoré predstavenia na škole,pomáha mi to keď pracujem s textami ja sám.Ale potom si postupne aj uvedomujem, že keď ja sledujem nejaké predstavenie, napríklad v Štátnom alebo Národnom divadle, všímam si všetky tie veci a zhodnotím ich. Nie je jednoduché všímať si tieto veci, ale zase nie je jednoduché ani tie veci robiť.A práve preto som rád, že keď môžem robiť divadlo, tak si uvedomujem, že tá práca nikdy nemôže byť dokonalá, ideálna. Že tá kritika je síce k niečomu dobrá, aby posúvala divadlo, ale mám pocit, že niekedy až priveľmi idealizuje. Líši sa to od tej reálnej práce v divadle. Nikdy nemôže byť dokonalé. Vždy sa tam nájdu nedostatky. Počul som, že herci nemajú radi kritikov, ani niektorí režiséri, ale to sa mi zdá z ich strany dosť povrchné.Video k článku: http://www.youtube.com/watch?v=PEcAC4ouln0
(Mária Hricová, Gréta Čandová)

Banskobystrické Divadlo bez opony prišlo so siedmimi kozliatkami

Mamička kozička nakázala svojim kozliatkam, aby sa len dobre pozamkýnali kým donesie mliečko a nikomu neotvárali – tak sa začína klasický príbeh kozacej rodinky. V našom však išla kozička mamička do Tesca, kozliatka počúvali hip-hop a vĺčko si robil zálusk na popcorn v publiku. Príbeh bol tak veselší, zaujímavejší, plný situačného humoru s presnou dávkou všetkého, čo sa detským návštevníkom páči. Moderné formy divadla pre malých divákov sa vyhýbajú klasickému didaktickému prístupu, no mladí herci sa mu nebránili a veru dobre urobili. Detskí diváci sa tak naučili rýmovať, slušnému správaniu aj vedeckému poznaniu. Hereckú dvojicu, Barboru Kederovú a Rastislava Zelinu, sme hneď potom ako ich opustili malí obdivovatelia oslovili s niekoľkými otázkami.Ako si dokážete udržať takú mieru interaktivity s publikom?R.Z. No tak ti poviem, že tá miera sa nedá ani poriadne odhadnúť, to záleží od toho aké sú deti. Lebo niekedy sú deti také… nechcem povedať, že nevychované, ale niektoré nie sú vedené, ani učiteľkami, ani rodičmi, aby dávali pozor na rozprávku. Keď sedí mamička vedľa a baví sa s druhou mamičkou, tak ani dieťa, samozrejme, nebude dávať pozor. Ale túto rozprávku hráme už tri roky a presne vieme do akej miery sa to dá. Keď ja už na začiatku vidím, že deti mi až príliš veľa kričia – že ich neprekričím, tak tým pádom vlastne uberám a držím sa fixnej kostry tej rozprávky a nejdem ani medzi nich.Takže stáva sa aj že to býva ukričané…R.Z. Hej, hej stáva sa, že niekedy iba dohrávame predstavenie, ale to býva väčšinou na základných školách, kde je málo učiteliek a deti to vlastne ani nezaujíma, že sme im tam prišli zahrať nejakú rozprávočku.Čiže lepšie sú menšie deti?R.Z. My to hráme vlastne od prvého ročníka po deviaty a niekedy sa fakt bavia aj tí deviataci, čiže záleží to strašne od toho, pre aké deti hráme.Je bežné, že sa vás chcú deti dotýkať po predstavení alebo záleží od toho, aké používate rekvizity?R.Z. Čo ja viem… B.K. A tak väčšinou je stále niekto taký, že sa chce vyfotiť a tak…R.Z. Tá rozprávka je natoľko vďačná, že baví aj deti, aj rodičov. Fotia sa (smiech). My sme radi, keď sa to páči.Používate taký situačný humor. Stáva sa, že sa publikum nechytá a nemáte z kadiaľ čerpať podnety?B.K. E-ee, nie, vždy sa niekto nájde.R.Z. Tá rozprávka je tak dobre napísaná, vymyslená, tak jednoducho a pekne, že sa nám to ešte nikdy nestalo. Boli deti, kde som musel ja uberať a neprovokovať ich až na toľko, aby mi oni odpovedali, tak som radšej hral iba tak, dá sa povedať, ako takú štvrtú stenu.A v takejto zostave ako dlho už spolu hrávate?B.K. Tri roky. My sme vlastne od začiatku začali spolu hrávať, aj v iných predstaveniach a divadlách. A vždy máte takú formu minimalizmu, keďže ste len dvaja herci na javisku, či ste rozmýšľali si aj niekoho ďalšieho prizvať?B.K. Keďže my sme kočovné divadlo, tak sa snažíme, aby nás bolo čo najmenej v aute. Väčšinou sa to tak robí, že kto je šofér je aj technik a ešte plus herci, plus scéna, tak to je hneď plné auto. Takže vždy sú tie rozprávky písané tak, aby to bolo o dvoch hercoch. My by sme si už možno traja aj zavadzali. Lebo my už každý máme svoj systém. Už každý vie kto čo balí, kto čo robí.R.Z. Hej, my už sme natoľko zohratí, aj čo sa týka rozkladania, aj hrania.B.K. Už si ani nemusíme povedať a už vieme čo sa deje.
Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=Ac20X1nyi-0Autor ( Mária Hricová)

Jedineční The Uniques s bezprostrednými P.P.E. kvalitne zaplnili Kulturpark

O úvodný rozbeh sa postaralo trio The Uniques z Bratislavy. Novým, západným zvukom, stupňovali atmosféru publika, ktoré im nakoniec celkom podľahlo. Odviazaným prístupom, energickosťou a príťažlivosťou štýlového charakteru celej zostavy si získali ihneď nových fanúšikov. Hudobný strop ich vystúpenia tvorila interpretačná snaha muzikantov o skladbu od legendárnych Underworld. Vyvrcholila cenou masívneho potlesku adekvátneho k ich bravúrnemu výkonu.Pripravili tak vhodnú pôdu pre Košice už dobre známych „Pudingáčov“. Ich experimentálne chcenie sa nenieslo len v duchu stálej zvukovej exhibície. Siahli po kvantite a na pódium postavili Košický detský spevácky zbor. Jemné hlásky melodicky sprevádzali skladbu Mladí chemici. Okrem zážitku pre divákov, tak pripravili aj zážitok pre účinkujúcich, ktorých postavili do roly popovej kapely. My sme si odchytili chlapcov z The Uniqes – Pištu, Pavla a Jakuba, ktorí nám ochotne zodpovedali na pár otázok.
Nakoľko sa vaše hudobné profily ako jednotlivcov v kapele zhodujú?Paľo: Zhodujú sa veľmi. Navzájom sa ovplyvňujeme a čo sa týka hudby, ktorú počúvame. Je tam veľmi veľký prienik.Takže je dôležité pre kapelu, aby sa hudobne zhodovali, aj keď nie na 100 % ale predsa nejako?Paľo: Jasné, je to dobré. Keď chceme hrať nejaký štýl hudby, aby znel kompaktne, tak je to asi nevyhnutné. Myslím si.Pišta: Nejaké rozdielne výchylky sú akceptovateľné, aj kvôli tomu, že ak každý prináša nápady do songu z nejakého iného pohľadu je to pestrejšie. Ale my sa zhodujeme fakt skoro vo všetkom, čo sa týka hudobného vkusu. Každý rozmýšľame, takým svojim spôsobom, ale vkus máme rovnaký.Veľa slovenských hudobných kritikov vás označuje, že ste najlepšia skupina, čo sa týka alternatívnej hudobnej scény na Slovensku. Myslíte, že stále patríte do nejakej alternatívy, ak sa ešte dá na Slovensku vymedziť?Paľo: Práve na Slovensku sa to vymedzuje do nejakej tej alternatívy, ale my sa necítime ako alternatívna hudba. Snažíme sa robiť hudbu, ktorá je počúvateľná, melodická a stráviteľná pre všetkých.

Ak je nejaký hudobný žáner, z ktorého sa nedá čerpať, aký by to bol pre vás?Paľo: Poľský folklór.Jakub: A death metál.
Tam by sa dali využiť aspoň tie pohybové prvky?Paľo: Určite. Metanie hlavou a tak.Jakub: Metanie ofinami. (smiech)
A tak naopak čo vás inšpiruje?Jakub: Tak je toho viacej. Podľa mňa, sú také určité etapy, nie je to stále ten istý hudobný žáner. Myslím, že dosť nás inšpiruje elektro scéna. Ale aj tie také klasické kapely a interpreti ako David Bowie, Tears of Fears a podobne. Snažíme sa neuzatvárať iba na nejaký hudobný žáner, aj klasiku si občas vypočujeme.Paľo: Inšpiruje nás aj príroda, vesmír a ľudská povaha … kvetiny, láska… (smiech)Jakub: A gravitácia. (smiech)Paľo: A rôzne iné fyzikálne javy.Jakub: Presne tak. (smiech)
Puding sa momentálne angažuje v spolupráci s detským speváckym zborom, vy nemáte nejaké podobné ambície v rámci detskej sféry?Pišta: Zatiaľ sme o tom nerozmýšľali. Decká sú budúcnosť, aj keď aj my sme ešte stále decká. Myslím si, že ten vplyv, to je asi jediné, čo môžeme deťom priniesť. Vplyv a zmysel pre doťahovanie vecí do detailov v dobrom. Všetci sme začali hrať ako decká, my sa vlastne s hudbou hráme do dnes. Nie sú tam žiadne dievčatá, ani drogy – to všetko príde až neskôr (smiech). Čo sa týka detí, chceme byť dobrým príkladom.
S PPE sme sa v druhej časti rozhovoru rozhodli spraviť taký spontánnejší rozhovor bez nejakých vopred pripravených otázok. Nech povedia, čo chcú povedať. A čo to dalo? Vilo: Skúška diktafónov, raz dva-raz dva..

Ako sa Vám hralo?Vilo: Hralo sa nám výborne. Na domácej pôde sa hrá dobre. (Je to počuť všade?)Používate všelijaké žánrové prelínania. Dá sa ešte Vaša hudba nejako zaškatuľkovať?Vilo: Určite. Dá sa dať pod jednu veľkú škatuľku že POP. A tam to bude sedieť stále. Sem- tam sa to priblíži k hip hopu, sem-tam k drum ‘n‘ basu, inokedy k technu alebo k elektru. Ale stále je to pod takou najznámejšou – pop.
Čo hovoríte na Leto v parku?Vilo: Leto v parku je super, veľmi sa mi to páči, som nadšený. Bol som tu aj na prvom koncerte a mám to tu rád. Je to naozaj výborný priestor a chodia tu výborní ľudia, celé je to také otvorené, letné, – ako hovorí aj názov Leto v parku. Úplne výborná akcia pre Košičanov.
Máte rušné leto….Áno, je rušné, ale nie až tak ako rok-dva predtým a mali sme teraz takú medzeru medzi koncertami, tak sme si medzitým dali dovolenku.(vkročil Miloš: Čo je! Vilo: No, už došol :D)
V akom štádiu sú prípravy na nový album?Vilo: Už je to celkom…Miloš, na percentá album?Miloš: No, 82, zaleží na tom, či odvedieme 100% práce, ale 82%. Vilo: Áno, 82… už tomu nechýba veľa. Chystáme turné na prelome jesene a zimy – november/december, neobídeme ani Košice, bude to po celom Slovensku a ešte môžem prezradiť, že to bude s kapelou Billy Barman.
S kapelou The Uniques sa okrem hudobného profilu aj nejako filozoficky a morálne prelínate? Vilo: Áno, veľmi. My sme napríklad s Pištom spolubývajúci v Bratislave, žijeme na jednom byte. Máme si stále čo povedať. Preto to tak aj funguje, preto Uniques nahrávali v našej skúšobni, preto som hral s Uniques-om pred časom, preto sa máme radi, preto spolu radi hráme koncerty, preto nám Pišta zvučil bicie na náš album. Ľudsky k sebe máme blízko. V tomto si strašne si rozumieme. V hudbe. A keď to začalo v hudbe, tak to skončí aj v ľudskom veľmi dobre. Sme na spoločnej vlne.
Ako Vás napadlo oživiť koncert detským speváckym zborom ?Vilo: Vieš čo, mali sme takú skladbu a do tej sa to ba priam pýtalo, do Mladých chemikov. Dali sme si špeciálne že košický zbor, lebo predsa len, deti z Košíc musia byť, keď už sme Košičania. A dopadlo to výborne. Nebol to až taký problém vybaviť. Myslíte si, že ich nalákate na chemickú školu?Vilo: Nie, to si nemyslím.Miloš: (rezko, v dobrej nálade) Nie, počúvajte. Mne sa stalo, naozaj sa mi stalo, že som bol v potravinách a tam bola nejaká mladá predavačka, brigádnička a kolega s ňou komunikoval: Poznáte ho? To je ten z PPE! – slečna sa tvárila akože nevie o čom hovorí. – Majú takú skladbu že Mladí chemici. A pani: To aj naša chemikárka spieva že: Myyy sme mladí chemici…Čo máte nové (nie v hudobnej sfére?)Miloš: Ja! Ja mám nové tričko pásikavé s dlhým rukávom.Vilo: Ja mám tri bundy nové.Sliwka: Ja mám nové šaty.Miloš: Pozor! Dneska som podal žiadosť o hypotéku.Miloš: (so stíšeným hlasom) Pino je dosť zlý v rozhovoroch.Vilo: On je hlavne Maďar.(smiech)Miloš: Ale nemáme nič proti Maďarom.
Slivka: Viete čo máme my v kapele spoločné?Každý z nás má vlnitý vlas a každý z nás má mamu v znamení Leva.Naše mamy oslavujú narodeniny v jednom týždni. Na to sme prišli pred dvoma týždňami.Miloš: Ešte okrem toho, že som podal žiadosť na hypotéku…Moja mamka mala dnes jubilejnú párty, 60 rokov.Vilo: A koľko budeš platiť mesačne za hypotéku?Miloš: Ešte neviem. Veľa. Bojím sa dosť. Ale, moja mamka mala 60 rokov, aj touto cestou jej chcem zapriať všetko dobré. Mamiii, všetko najlepšie.Slivka :…a hráme jubilantom.Autor (Mária Hricová, Gréta Čandová)
Video z koncertu na: http://www.youtube.com/watch?v=tm4jo1R9mBo

Košický bubeník Martin Janočka skompletizoval koncertnú zostavu skupiny Abraxas

Pódiová zostava pôsobila na návštevníkov spomienkovo a tak šantenie z mladosti nechali skoršie ročníky na iných. V prvých radoch sa však našli aj starší rokeri, či rokerky, ktorí si príchod svojej legendy naplno vychutnávali. Spočiatku nesmelé publikum sa počas koncertu osmelilo a vytlieskalo si aj dva prídavky. Martin Janočka bol následne členmi Abraxasu ohodnotený slovami: „Jako kdyby s námi hrál už deset let.“Pán Slávek Janda, líder kapely, nám aj napriek ťažkej situácii pred koncertom poskytol krátke interview.
Ste už od roku 1976 na hudobnej scéne a od vtedy ste prešli rôznymi peripetiami čo sa týka zostavy…No ale teraz sme už spolu vlastne od roku 1996. Od vtedy sa to viac-menej stabilizovalo, ale práve dneska došlo k tomu že náš originálny bubeník, pôvodný si zlomil prst. A my máme ešte jedného bubeníka, ktorý s nami občas hráva pretože ten pôvodný máva občas problémy. Ale inak tento chlapec bol vždy spoľahlivý. A včera sme hrali v Novom Meste nad Váhom, on za mnou prišiel a vraví: „Ty vole prúser, já jsem zapomněl, že dneska hraju v Trutnově na fesťáku s mojí kapelou“.
To mi je veľmi ľúto. Myslíte že také zmeny zostavy, ktoré nastávali počas existencie skupiny, boli zapríčinené aj rozličnou filozofiou jednotlivcov? To akože nie, akurát jedna doba ako zásadná v roku 1983-84 kedy vlastne odišiel Ivan Pelíšek aj Mira Imrich – oni si postavili vlastnú skupinu a ja som pokračoval v inej zostave. Potom sme sa po rokoch dali zase dokopy. Abraxas istého času vôbec nehrala no a potom na konci roku 1995 sme hrali defacto v tejto pôvodnej zostave.
Karel drogy nebere je pre vás asi dosť špecifický hit čo sa týka aj zloženia, aj tej „akože“ spolupráce s Karlom Gottom. No tak to bolo zaujímavé. Karol je strašný perfekcionalista a on to chcel sám narozprávať. Teraz zase na českej televízii opakujú ten program Big Beat a myslím, že v nejakom ďalšom diely by mala byť práve táto hláška ktorú on vraví ako to bolo s drogami v 60-tych rokoch. Takže je to autentické. Potom sme točili na to videoklip a teraz mu tam doniesli frak a on bol akože barman. A teraz on povedal prosím Vás frak to je iba pri špeciálnych štátnych príležitostiach inak má barman vestičku. Tak sme to dáko poriešili a asi sme mu dali vestičku. Už si to nepamätám. Ale bolo to s ním príjemné, bol v pohode. Dobré bolo že vôbec do toho išiel. Práve vtedy Sony music Bonton to nejako s ním dohovorili. Karel Knechta, ktorý už umrel, sa podieľal na programe Big Beat a ten nám dal originál nahrávku a potom sme urobili toto.
Máte nejaký špecifický pohľad na prínos Karla Gotta do českej hudobnej scény?To je človek, ktorý celý život veľmi seriózne odvádzal svoj výkon. To či sa mi páči alebo nepáči ako spieva Karel Gott, to by som neriešil. Je určitá ikona a je stále najúspešnejší , ešte môžem stále povedať, že československý spevák. Väčšina jeho kariéry bola v dobách, keď sme boli jedna rodina. Nikto podobný úspech nezaznamenal, čo je veľmi obdivuhodné. Naviac, presadiť sa za komunizmu v západných zemiach, teda konkrétne v Nemecku, bol obrovský úspech.
V kapele hráte vo viacerých žánroch, ale k čomu tak najviac vy sám inklinujete?Ja osobne mám určitý väčší rozptyl, pretože mám ešte ďalšie skupiny a hráme napríklad aj jazz. Ale všetko sa to pochopiteľne prelína.
Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=Xx7nE1LjTKg
Autor (Mária Hricová)

Dezorzovo lútkové divadlo alebo bábky pre dospelých

Napodiv, samotná hra nepoteší len mužské oko. Dámske publikum sleduje hru s prekvapením i nadšením. Hra nejde len po prvotnej sexuálnej línii. Okrem kopulačných zážitkov Boba De Nira sme pozorovali aj odkazy na známe osobnosti. Jednou z nich bola takpovediac ústredná hviezda programu Erika Judínyová, ktorá bola pôvodcom stimulačnej fantázie gašparka a bez nej by snáď ani vyvrcholenie (deja) nebolo. Hra bola všeobecne pobavením najmä pre pánov, ktorí ocenili čiastkové gagy nielen potleskom, ale obdarili aktérov aj svojím interaktívnym pokrikovaním. Dezorzovo lútkové divadlo vnieslo do Kasární pravú festivalovú atmosféru s pivom v ruke a burácajúcim publikom.Rozhovor nám poskytli hlavní „lútkoví“ herci zhovorčivý Marián Mitaš a usmievavý Alexander Maďar.
Vaše divadlo bolo uvedené spôsobom, že vstupujete doneprebádaných vôd. Čo ste tým chceli povedať, keďže téma sexu a erotiky je tu už od prvopočiatku?M.M. Vstupujeme do neprebádaných vôd hlavne v tom zmysle, že generácia, ktorá na Slovensku žije, a snažíme sa, aby naše produkcie navštevovala, tak nemá vôbec žiadnu šajnu o tom, akým spôsobom fungovalo bábkové divadlo v 17. – 19. storočí. Ľudia prosto žijú v tom, že bábkové divadlo je pre deti. My teda vstupujeme na neprebádanú pôdu v tom zmysle, že sa snažíme na konzervatívnom Slovensku, ktoré bolo zvyknuté 50 rokov vodiť na bábkové divadlo iba svoje deti od dvoch, štyroch, osem, desať, … dvanásť rokov.. tak zrazu chceme, aby prichádzali ľudia, ktorí majú šestnásť, sedemnásť, osemnásť, dvadsaťdva, dvadsaťpäť, tridsať, tridsaťštyri … rokov, aby nevodili svoje deti, ale aby sem prišli sami a bavili sa na tom.
Dnes sme sa v rámci predstavenia zoznámili aj s niektorými sexuálnymi praktikami a snažili ste sa pôsobiť na viaceré zmysly divákov (špliechajúca voda pripomínajúca bukake). Ako vás napadlo niečo také tam vtesnať? M.M. To nás nenapadlo, my to praktizujeme (smiech).
Dá sa pokladať toto divadlo, ako napríklad v hudbe je punk – keďže hlavná postavička je prevtelená imidžovo do čohosi prapodivného, dá sa pripodobniť k punku v hudbe prenesením na divadlo?A.M. Tak ono viac-menej je to taký bábkový punk, v tom, že je to drzé. Je to drzé, je to vyzývavé. Pritom sa snažíme nejako udržať tú líniu, aby sme z nej neprešli až tak cez, žeby nás zavreli, pravda (smiech). Ale myslím si, že ono, tento príbeh sa deje viac-menej všade v slovenských domácnostiach len sa o tom až tak nerozpráva.M.M. Toto je najväčší problém, že sex je na Slovensku absolútne tabu.
Myslím, že toto dnešné publikum dokazuje, že to až tak celkom nie je. Možno tak verejne, ako družina, sa priznávajú k obľube sexu všetci. Jednotlivci sa môžu naopak pomocou predstavenia prezentovať názorovo cez vás…A.M. Aj možno cez nás, čo by bolo našou výhrou, ale je to stále taká háklivá téma, ktorá bola tabuizovaná, je tabuizovaná. Stále je to nejakým spôsobom démonizované, ale ja si myslím, že odvíjajúc sa od základu v prírode, stále dôjdeme k tomu istému. Pred prírodu sme všetci nahí.Ak si ešte spomínate na prvé reakcie publika, keď ste Gašparkove šibalstvá odohrali …M.M. Ja osobne si na prvé reakcie nespomínam vôbec. Herec, ktorý ide na premiéru a prvýkrát sa postaví pred to publikum …, napríklad táto inscenácia trvala 50-55 minút, pre mňa tá premiéra tam z môjho osobného pohľadu trvala asi 16 sekúnd. Z môjho osobného pohľadu preto nedokážem opísať nejaké konkrétne reakcie publika.
Interaktivita s publikom je veľmi dôležitá. Vy naň nevidíte, máte to veľmi ťažké, no napriek tomu to dokážete a pokúšate sa o ňu.A.M. Tá interaktivita je prostredníctvom bábok. To oni sú „main stars“ a tým pádom my sme tak trošku v úzadí. Ale čo sa týka publika, tak zatiaľ sme sa ešte nestretli s nejakými fatálnymi reakciami. Tie reakcie sú zatiaľ, zaklopem si na tú drevenú hlavu, pozitívne, príjemné a úsmevné.
Ani také, žeby ženská časť publika odchádzala?M.M. ženská časť odchádza s úsmevom na tvári (smiech).A.M. Dokonca s väčším ako mužská (smiech).
Myslíte, že naozaj predstavenie narúša kopulačnú krivku?M.M. Dvíha. Nie narušuje, dvíha. Ide o to, že my sa snažíme prostredníctvom tej hyperboly, ktorá je pre bábkové divadlo typická, odstrániť to tabu zo spoločnosti, aby dajme tomu, keď chalan zavolá dievča na naše predstavenie, aby sa potom ako z predstavenia odídu dokázali bez problémov, s humorom baviť o veciach, ktoré boli možno predtým pre nich tabu. Ak im ich psychika dovolí sa na tom predstavení 50 min zabávať, tak pevne verím, že pokiaľ sa o tom predtým nebavili, tak sa dokážu potom baviť o veciach, ktoré sú v slovenských rodinách tabu a to minimálne o 30-40 % otvorenejšie ako pred tým.
Autor (Mária Hricová)